História mesta

Víta vás

mesto Šurany

Po prvýkrát sa Šurany spomínajú v listine uhorského panovníka Belu II.
z 3. septembra 1138 ako „villa Suran“.

Mesto

Samospráva

Občan

Návštevník

Šurany si v roku 2018 pripomenuli prvú písomnú zmienku

V listine uhorského kráľa Belu II. z 3. septembra 1138 sa uvádzajú výsady prepozitúry v Dömösi, kde sa spomínajú Šurany ako „villa Suran“. Obyvatelia boli povinní odvádzať do prepozitúry potraviny, najmä múku. Je to prvá písomná zmienka o našom meste a v tomto roku si pripomenieme jej 880. výročie. Šurany, vtedy ešte len malá osada, či dedina, sa od konca 14. storočia stali strediskom šurianskeho hradného panstva v područí hradných majiteľov. Neskôr, od 18. storočia sa Šurany vyvíjali ako zemepanské mestečko, kde tunajší šľachtici rozvíjali svoje podnikateľské aktivity, až napokon v roku 1832 cisár František I. povýšil Šurany na kráľovské mesto s trhovým a jarmočným právom. V roku 2018 si prvú písomnú zmienku pripomenieme niekoľkými podujatiami hudobného, výstavného i publikačného charakteru. Mestské oslavy vyvrcholia plánovaným októbrovým galaprogramom.

Stručne z histórie Šurian

Po prvýkrát sa Šurany spomínajú v listine uhorského panovníka Belu II. z 3. septembra 1138 ako „villa Suran“. To ale neznamená, že územie dnešných Šurian nebolo predtým osídlené. Archeologické nálezy, ktoré boli v Šuranoch objavené dokazujú, že táto lokalita bola osídlená už v eneolite, čiže v mladšej dobe kamennej . Našiel sa tu významný hrob s nálezmi kanelovej keramiky (žliabková výzdoba). Okrem iných pozoruhodným objavom bolo aj keltské pohrebisko z 2. storočia pred naším letopočtom. Ďalej nález rímskeho sídliska z doby sťahovania národov (4. storočie nášho letopočtu) a slovanské sídlisko z 9. storočia z čias kniežaťa Pribinu a Veľkej Moravy.

Písomné pramene dokazujú, že už v druhej polovici 14. storočia jestvoval Šuriansky hrad a patrilo k nemu 12 dedín a osád. V rokoch 1663 – 84 ho okupovali Turci a v roku 1725 bol z väčšej časti zbúraný. K významným osobnostiam tohto hradu patrí kapitán hradu barón Tomáš Bosniak a jeho dcéra Žofia. Jej neporušené telo (zomrela 28. apríla 1644) odpočíva v loretánskej kaplnke v Tepličke nad Váhom neďaleko Strečna, kde žila s manželom Fraňom Wesselényim.

V roku 1832 cisár František I. povýšil Šurany na kráľovské mesto s trhovým a jarmočným právom. V roku 1835 tu bol postavený prvý valcový mlyn a 1854 cukrovar, ktorý bol najstarším v Európe, no výroba cukru v ňom bola v roku 2000 ukončená. Od roku 1872 do roku 1918 boli Šurany okresným mestom a potom opäť v rokoch 1949 – 1960.

Kostolného Seku

Prvý písomný záznam o obci sa nachádza v listine kráľa Ondreja II. z roku 1221, v ktorom potvrdzuje výmenu majetkov ostrihomského arcibiskupa Jána a bána Erneyho z rodu Hont-Poznanovcov. V nej sa uvádza meno obce „ Zeg“. Začiatky osídlenia obce však siahajú do doby bronzovej, o čom svedčia bohaté vykopávky. K najcennejším nálezom patrí hlinený džbán s obsahom vyše tritisíc kvartingov – štvrťdenárov. Vykopal ho na novom cintoríne hrobár J. Takáč a dnes sú v úschove Slovenského národného múzea. Mince boli razené za čias vlády kráľa Žigmunda v 15. storočí..

K významným rodom, okrem Poznanovcov, patrili aj Turčániovci, ktorí mali v obci postavené svoje kúrie. Svoje miesto v histórii tejto obce má aj Paulínsky kláštor, postavený v 13. storočí zásluhou Hont –Poznanovcov ako i ostrihomského arcibiskupa Lodoméria.

Nitriankeho Hrádku

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1431.Nachádza sa na závete Ctibora mladšieho, majiteľa Šurianskeho hradu, kde sa nazýva Warad.

Začiatky osídlenia obce spadajú však už do obdobia praveku. Archeologické nálezisko Zámeček o rozlohe 10-15 hektárov, nachádzajúce sa za východným ramenom rieky Nitry, Čiernou vodou, patrí k najvzácnejším pravekým objektom v Strednej Európe. Prvé vykopávky tu vykonával v roku 1925 akademik Ján Eisner, zakladateľ slovenskej archeológie. Jeho pokračovateľmi boli akademik Jaroslav Böhm, Dr. Janák a Dr. Točík. Významným nálezom bolo sídlisko ľudu s lengyelskou kultúrou z mladšej doby kamennej. Jedinečným dôkazom zručností týchto ľudí, ktorí sa venovali aj domácej výrobe keramiky, je aj Venuša – Magna Mater, soška pochádzajúca z tohto obdobia, ktorú pri vykopávkach objavil JUDr. Vendelín Laca ako študent – brigádnik.